Hĺbková analýza správy, ktorú si objednala americká armáda a ktorá ukazuje, ako sa pozerajú Američania na Rusko. Nevidia v ňom nepriateľa ani globálneho rivala Ameriky, ale napriek tomu radia, ako Rusko zaťažovať, poškodzovať a fakticky destabilizovať.
Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg ohlásil, že NATO by malo zvýšiť počty Síl rýchlej reakcie NATO na východnom krídle NATO až na celkové a obrovské číslo 300-tisíc vojakov.
Ak si myslíte, že za to vďačíme ruskej invázii na Ukrajinu, nebuďte si tým takí istí. Plány na to zvýšenie sú oveľa staršie ako invázia.
Na Američanoch sa mi páči jedna vec. Ich občas až neuveriteľná otvorenosť. Porovnajme to s Rusmi. Keď sa Rusi odhodlajú odprevadiť zo sveta nejakého teroristu mimosúdnym spôsobom (tiež sa tomu hovorí mimosúdne zabíjanie), tak to robia tajne, a v prípade, ak to vyjde najavo, tak to zapierajú. Tak to bolo, keď v roku 2019 v Nemecku zabili teroristu Selimchana Changošviliho. Keď USA vyslali do Pakistanu komando, ktoré zabilo Usamu bin Ladina, Američania sa výsledkom akcie pochválili.
Keď Rusi spíšu dokument, v ktorom sa hovorí o nepekných veciach, ktoré hodlajú urobiť inej krajine, môžeme si byť istí, že tá informácia bude klasifikovaná, teda tajná, čiže jej prezradenie je trestné. Američania? Tí ju dajú na web.
Ak túto otvorenosť vo zverejňovaní dokumentov oceňujem, tak obsah niektorých tých dokumentov oceniť nemôžem, lebo ten obsah je poriadne nepekný.
Budeme hovoriť o jednom z nich.
Ako destabilizovať Rusko
RAND Corporation je americký neziskový think tank, ktorý bol založený v roku 1948, je financovaný vládou USA i súkromnými spoločnosťami a jednotlivcami. Robí výskum v oblasti bezpečnosti, medzinárodnej politiky, zamestnáva takmer dvetisíc ľudí so špičkovou odbornosťou.
Na objednávku amerických ozbrojených síl v roku 2019 RAND Corporation vypracovala tristostranovú správu Extending Russia: Competing on Advantageous Ground, čo by sa dalo preložiť ako Zaťažiť Rusko: Súťaženie z výhodného terénu. Dokument teda nemá v názve priamo pojem destabilizácia Ruska, ale na stránke think tanku sa o ňom informuje v článku, ktorý má úprimný názov Overextending and Unbalancing Russia, teda Preťažiť a destabilizovať Rusko.
No a v správe sa otvorene hovorí: „Účelom projektu bolo preskúmať celý rad možných prostriedkov na preťaženie. Tým máme na mysli nenásilné opatrenia, ktoré by mohli stresovať Rusko vojensky či ekonomicky alebo sťažiť politické postavenie režimu doma aj v zahraničí. […] Tieto kroky sú koncipované ako opatrenia, ktoré by viedli Rusko k tomu, že bude nútené súťažiť (s USA) v oblastiach alebo regiónoch, kde majú Spojené štáty americké komparatívne výhody, čo spôsobí, že Rusko sa vojensky alebo ekonomicky vyčerpá, respektíve sa mu spôsobí strata domácej alebo medzinárodnej prestíže a vplyvu.“
Na snímke sprava náčelník Generálneho štábu armády Ruska Valerij Gerasimov, ruský prezident Vladimir Putin a ruský minister obrany Sergej Šojgu. Foto: TASR/AP
Povedzme to polopate. Amerika má Rusku robiť zle, zle a ešte raz zle, tak, aby Rusko bolo vystrašené, aby muselo reagovať, aby muselo zbrojiť, aby ho to stálo veľa peňazí, aby tak ruská vláda strácala podporu obyvateľstva, aby bol obraz Ruska v zahraničí zničený. Aby bolo Rusko destabilizované.
Určite si tú správu už vtedy v roku 2019 všelikto všimol, ale najzaujímavejšou sa stala až v roku 2022, keď sa na ňu pozrieme vo svetle ruskej invázie na Ukrajinu.
Navrhované opatrenia sa týkajú šiestich oblastí. Postupne si ich preberieme a čitateľ bude neraz prekvapený viac než len otvorenosťou.
Ochudobniť Rusko o peniaze a mozgy
Prvý balík sú ekonomické opatrenia. Treba znížiť export ropy a zemného plynu z Ruska, píše sa v dokumente. Keď sa v mainstreamovej tlači píše o krajinách importujúcich ropu a plyn z Ruska, tak sa zvykne argumentovať potrebou nezávislosti tých krajín od Ruska. V dokumente RAND Corporation sa argumentuje inak. Má sa to robiť preto, aby sa znížili príjmy ruského federálneho štátneho rozpočtu. Jeho závislosť od príjmov z ropy a plynu sa síce znižuje, v roku 2014 tieto príjmy predstavovali 51 percent, v roku 2016 len 36 percent, ale stále je to veľká časť.
Preto je prvým opatrením zníženie ruského exportu ropy. Napríklad tým, že USA pozitívne ovplyvnia zvýšenie exportu ropy v iných krajinách, napríklad v samotných USA. Tým by sa znížili svetové ceny, takže aj ruské príjmy.
Druhým opatrením by bolo zníženie ruského exportu plynu. A, samozrejme, zabránenie stavby ďalších plynovodov z Ruska do Európy. Aj napriek tomu, že – ako dokument priznáva – alternatívne zdroje plynu sú drahšie. Okamžité zastavenie výstavby plynovodu Nord Stream 2 z Ruska cez Baltické more do Nemecka je podľa dokumentu prvoradé. Naopak, treba podporovať riešenia obchádzajúce Rusko, ako sú Južný plynový koridor z Azerbajdžanu cez Turecko do Južnej Európy a plynovod EastMed z východného Stredomoria.
Dokument tiež spomína alternatívnu ťažbu plynu z horniny takzvaným frakovaním. Táto metóda je zakázaná vo viacerých európskych štátoch (okrem iných vo Francúzsku a Nemecku) ako škodlivá životnému prostrediu. Ďalej dokument ponúka alternatívu rozvoja európskych zariadení na dovoz a spracovanie skvapalneného zemného plynu LNG a napokon alternatívu rozvoja obnoviteľnej energie (vodné, veterné, slnečné elektrárne).
Na strane 69 hovorí dokument úprimne. Všetky alternatívy budú drahšie ako ruský plyn. Pre koho drahšie? No pre Európu.
Tretím navrhovaným opatrením sú ekonomické sankcie. Sme v roku 2019, teda už dávno fungujú sankcie uvalené na Rusko po anexii Krymu a konflikte na Donbase. Od roku 2015 sa nič nové nedeje, ale dokument navrhuje na asi 10 stranách textu ďalšie sankcie. Mali sa týkať obchodu, embarga, investícií, využívania bankového systému atď. Navrhovali sa aj sekundárne sankcie voči tretím stranám, ktoré s Ruskom obchodujú.
Zatiaľ čo o rope, plyne a sankciách celé roky počúvame v médiách, o štvrtom ekonomickom opatrení sme veľa nepočuli. Je to brain drain. Dokument navrhuje odlákanie vedcov, vysokoškolských študentov, inžinierov z Ruska do USA lukratívnymi ponukami a uľahčením imigračných pravidiel. Vzhľadom na to, že Rusko stále neprekonalo dlhoročnú demografickú krízu, i keď je na tom o čosi lepšie ako Európa, a zároveň už dlho tak či tak trpí spontánnym odlivom ľudí, sú tieto návrhy značne cynické.
Prejdime ku geopolitike.
Na preťaženie Ruska sa hodia proxy vojny
Ďalšia kapitola navrhuje presiliť Rusko tam, kde má vojenské záväzky alebo sa tam priamo angažuje, a to podporou síl, ktoré budú bojovať proti Rusku v zástupnej vojne miesto USA. Autori sa nerozpakujú použiť pojem proxy, teda zástupná vojna. Autori si trochu ťažkajú, že tie opatrenia nie sú jednoduché, lebo Rusko nemá takmer žiadne vonkajšie impérium (!) (strana 2) a jeho vojenské záväzky sú v podstate iba v oblastiach priľahlých k Rusku, kde je proruské obyvateľstvo (strana xxi).
Vytypovaných opatrení je šesť.
Predovšetkým ide o ďalšie vyzbrojovanie Ukrajiny a zintenzívnenie politickej podpory pre členstvo Ukrajiny v NATO. Autori si veľa sľubujú najmä od konfliktu na Donbase. Píšu: „Rozšírenie pomoci USA Ukrajine vrátane smrtiacich zbraní by pravdepodobne zvýšilo náklady Ruska na udržanie Donbasu, a to ako ohľadne krvi (sic!), tak i ohľadne pokladnice. Vyžiadalo by si to viac ruskej pomoci separatistom a prítomnosť dodatočných ruských jednotiek, čo by viedlo k väčším výdavkom, stratám vybavenia a ruským obetiam.“
Ohľadne členstva Ukrajiny v NATO napíšu autori čarovnú vetu: „Hoci požiadavka jednomyseľnosti rozhodovania v NATO robí nepravdepodobným, že Ukrajina by mohla získať členstvo v dohľadnej budúcnosti, presadzovanie tejto možnosti Washingtonom by mohlo posilniť ukrajinské odhodlanie a zároveň viesť Rusko k zvýšeniu úsilia zabrániť takémuto vývoju.“ Skrátka, nech sa Rusi a Ukrajinci medzi sebou vymlátia čo najviac.
Zaujímavý je odhad autorov ohľadne počtu vojakov v radoch proruských separatistov. Odhadujú ich na 40-tisíc, z čoho iba 5-tisíc sú dobrovoľníci z Ruska. Autorov nijako nevyrušuje pri presadzovaní členstva Ukrajiny v NATO, že na východe Ukrajiny 35-tisíc ukrajinských občanov povstalo so zbraňou v ruke práve proti integrácii Ukrajiny na Západ.
Ďalej sa navrhuje podpora rebelov v Sýrii, kde je Rusko dávnym spojencom Asadovho režimu. Pripomeňme, že americké vlády počas sýrskej občianskej vojny roky podporovali v Sýrii takzvanú umiernenú opozíciu. Šlo však o obyčajné predlžovanie vojny a zabíjania, lebo Asadova vláda beztak opozíciu porazila, pričom táto bola navyše skompromitovaná infiltráciou zo strany teroristov z al-Káidy, čo autori správy priznávajú. Do roku 2019 už v sýrskej vojne zahynulo vyše 400-tisíc ľudí. Nuž a v roku 2019 autori citovanej správy uvažovali, že by sa v tom malo pokračovať. Aby bolo Rusko viac „zaťažené“.
Ďalej sa navrhovala zmena režimu v Bielorusku, aby Rusko prišlo o spojenca.
Potom sa navrhovalo využiť napätie v Zakaukazsku. Čítame: „Spojené štáty by mohli presadzovať užší vzťah NATO s Gruzínskom a Azerbajdžanom, čo pravdepodobne povedie k posilneniu ruskej vojenskej prítomnosti v Južnom Osetsku, Abcházsku, Arménsku a na juhu Ruska.“
Ďalej sa hovorí, že USA majú vnuknúť Arménsku rozchod s Ruskom. Gruzínsko treba dostať do NATO. Ak s tým bude mať Európa problém, Amerika má nadviazať s Gruzínskom bilaterálne bezpečnostné väzby. Milá je veta: „USA to môžu urobiť aj v prípade Arménska a Azerbajdžanu, hoci obe krajiny prejavili len malý záujem o vstup do NATO.“ Jednoducho, treba zobrať každého, aby to Rusko zamestnalo.
Ďalej sa navrhuje oslabenie pozície Ruska v Strednej Ázii. Rusko je hlavným členom Eurázijskej ekonomickej únie, do ktorej patrí tiež Kazachstan, Kirgizstan, Bielorusko a Arménsko. Autori dokumentu navrhujú, aby USA uzatvárali so stredoázijskými členmi ekonomické dohody, ktorými sa Rusko môže cítiť ekonomicky ohrozené. USA sa tiež majú snažiť o budovanie stredoázijských dopravných trás, ktoré budú obchádzať Rusko.
Napokon šiestym geopolitickým opatrením má byť ukončenie vplyvu Ruska v Moldavsku. Má sa tak stať ovplyvňovaním mládeže v Podnestersku, ktorá je viac západne orientovaná ako staršia generácia, tlakom na ukončenie pobytu ruských mierotvorných síl v Podnestersku a postupným približovaním Moldavska k NATO a EÚ.
A teraz propaganda
Ďalšia kapitola dokumentu sa nazýva „Ideologické a informačné opatrenia“. V podstate ide o šírenie protiruskej propagandy. Autori navrhujú štyri oblasti. V prvej by šlo o poukazovanie na nekorektnosť ruského volebného systému, ktorý by mal byť demaskovaný materiálmi distribuovanými cez sociálne siete.
Druhou oblasťou propagandy by malo byť presvedčiť Rusov, že režim v Rusku nekoná vo verejnom záujme, a to poukazovaním na vysokú mieru korupcie či na represie voči predstaviteľom opozície. Treťou oblasťou by malo byť povzbudzovanie ruských občanov k nenásilným protestom.
Zatiaľ čo tieto tri oblasti sú zacielené na ruských občanov, štvrtou oblasťou je podkopanie ruskej pozície vo svetovej verejnosti.
Nič proti propagande, ak je pravdivá. V prvej, druhej i štvrtej oblasti existuje veľmi veľa pravdivých skutočností, ktoré možno Rusku vytknúť. Doterajšia prax je však taká, že popri pravdivej propagande sa v nich šíri i propaganda nepravdivá.
No a tretia oblasť? Tá spadá do fenoménu regime change, amerického zvyku meniť vlády v iných krajinách.
Ideme ďalej a teraz sa držte.
Bombardéry a stíhačky čo najbližšie k Rusku
„Vzdušný priestor a vesmír sú veľmi atraktívne oblasti na protiruské stratégie, ktoré zvyšujú (Rusku) jeho náklady.“ Touto vetou začína kapitola s názvom „Vzdušný priestor a vesmír“. Ide o „využitie strachu Ruska zo svojej zraniteľnosti zo vzduchu“. Konštatuje sa, že Moskva sa vždy, aj za sovietskych čias, bála amerických zbraňových systémov útočiacich zo vzduchu, lebo boli najlepšie.
Autori navrhujú, aby sa ruský strach zvyšoval a nútil Rusko ešte viac míňať peniaze na zbrojenie. Navrhujú sa tri opatrenia.
Prvým opatrením, podľa autorov v podstate lacným a jednoduchým, je súčasné letecké sily, teda bombardéry a stíhačky, iba premiestniť. Samozrejme, čo najbližšie k ruským hraniciam a tak, aby sa v dosahu amerického letectva ocitli najvýznamnejšie ruské strategické ciele, napríklad jadrové veliteľsko-riadiace centrá a vládne centrá. Toto priblíženie sa má konať v Európe, Ázii a v Tichomorí.
A opäť sa píše, prečo: „…aby sa zvyšoval strach Ruska z vojenského útoku.“
Druhým opatrením má byť investícia do výskumu nových zbraňových systémov využívajúcich vzdušný priestor. Tretím má byť zvýšenie počtu amerických rakiet nukleárnej triády, teda na zemi, v ponorkách i v letectve.
Viac amerických ponoriek a vojenských lodí pri ruských brehoch
V kapitole o námornej oblasti už asi nebude prekvapením, keď sa tam navrhuje, aby sa zvýšila prítomnosť amerického loďstva a ponoriek pri ruských brehoch. Všade. Aj v Arktíde. To je prvé opatrenie.
Druhým je zvýšenie investícií do vývoja nových zbraní, tretím je zvýšenie počtu ponoriek SSBN, teda s balistickými jadrovými raketami, ktoré predstavujú pre Rusko obzvlášť veľké nebezpečenstvo.
Štvrtým je zvýšenie prítomnosti v Čiernom mori, zvýšenie námorných cvičení NATO, najmä v spolupráci s Tureckom. Aby sa Rusi báli o Krym.
Všetko preto, aby sa Rusi viac báli a viac sa ekonomicky vyčerpávali obrannými protiopatreniami.
V Európe viac pozemného vojska USA a NATO
Posledná šiesta oblasť sa týka pozemných opatrení. Prvé opatrenie navrhuje zvýšiť počty pozemného vojska NATO v Európe. Sme v roku 2019. Tabuľka na strane 215 opisuje zmeny počtov aktívnych zložiek na európskom kontinente od pádu komunizmu do roku 2016.
Počet amerických vojakov sa znížil z 200-tisíc na 40-tisíc, počet vojakov európskych členov NATO sa znížil z cca jeden a pol milióna na cca 700-tisíc. Počet sovietskych/ruských vojakov sa znižoval z 1,6 milióna na niečo cez 200-tisíc. Znižoval sa za Gorbačova i Jeľcina, ale aj za Putina bol v roku 2016 nižší než v roku 2000, keď nastúpil k moci. Počty ruských vojakov klesali strmo zhruba do roku 1999. Vtedy došlo k prvému rozšíreniu NATO, potom mierne stúpli, stabilizovali sa a od roku 2011 opäť klesali. Nestúpali ani po udalostiach v roku 2014 (Majdan, anexia Krymu, vojna na Donbase).
Ďalším opatrením je zvýšenie rozsahu a počtov vojenských cvičení v Európe.
Nové sankcie a opatrenia boli pripravené ešte pred inváziou na Ukrajinu
Pozrime sa na správu RAND Corporation očami z roku 2022, teda po invázii na Ukrajinu. Ak sledujeme vzťah Západu a Ruska viacero rokov, vidíme, že niektoré navrhované opatrenia vlastne už boli v behu a dokument iba navrhoval ich pokračovanie. Snaha dostať Ukrajinu a Gruzínsko bola známa už dávno, vyzbrojovanie Ukrajiny tiež, nechuť Ameriky voči Nord Stream 2 tiež. Aj plány Američanov budovať vojenskú základňu v ukrajinskom prístave Očakov v blízkosti Krymu siahajú pred rok 2019.
Správa nám hovorí i to, že naša slovenská diskusia o amerických základniach na letiskách v Sliači a v Kuchyni je súčasťou globálnej americkej iniciatívy približovania amerických vzdušných síl k ruským hraniciam. Diskusia u nás prebehla už v roku 2018, keď Dankova SNS zmluvu s Amerikou zastavila. Hegerova vláda ju však začiatkom roka 2022 už presadila.
Iné opatrenia zase boli nové a videli sme ich realizáciu po roku 2019, prípadne od začiatku súčasnej krízy od decembra minulého roku, ale najmä po ruskej invázii na Ukrajinu. Vo svetle správy napríklad veľmi dobre rozumieme incidentu pri brehoch Krymu v roku 2021, keď ruská loď vystrelila varovné výstrely po približovaní sa britskej vojnovej lode.
Potom ide najmä o ekonomické sankcie a o súčasné úplné odrezávanie Európy od ruskej ropy a plynu. Platí to aj o rozmiestňovaní pozemných vojsk NATO v strednej a východnej Európe vrátane Slovenska. Aj na rozhodnutie z týchto dní zvýšiť Sily rýchlej reakcie NATO v Európe na 300-tisíc môžeme pozerať ako na dávno pripravované.
Tieto opatrenia by sa teda zrejme uskutočnili i bez ruskej invázie. Invázia však umožnila prijať ich rýchlejšie, vo väčšom rozsahu, bez inokedy potrebnej kampane.
Správa vysvetľuje i bleskovú rýchlosť prijatia opatrení po invázii. Ich koncepcia bola predsa už dávno pripravená.
Prečo správa vznikla? Báli sa Ruska? Nie!
Správa RAND Corporation vznikla na zákazku amerických ozbrojených síl, čo je v správe uvedené. Teda americká armáda si objednala manuál, ako Rusku škodiť.
Musíme sa teda zaoberať otázkou, prečo táto správa o možnostiach neobmedzeného škodenia Rusku v roku 2019 vznikla.
Báli sa Američania Ruska? Báli sa autori správy Ruska? Keď čítame správu, poznáme odpoveď. Vôbec sa Ruska nebáli.
Ešte na začiatku správy, pred súborom opatrení, autori analyzujú stav Ruska, jeho vývoj od pádu komunizmu, najmä ruskú zahraničnú politiku. A ich videnie Ruska je diametrálne odlišné od obrazu, ktorý nám ponúkajú svetové a domáce liberálne médiá.
Nenájdeme tam obvyklé klišé o snahe Putina obnoviť Sovietsky zväz ani o nastupujúcom ruskom imperializme. Slovo „impérium“ sa v správe spomína len v tom zmysle, že Rusko žiadne impérium nemá.
Iba na jednom mieste textu je vágna zmienka, že Rusko môže byť hrozbou. Musíte tristostranový dokument čítať veľmi pozorne, aby ste si to všimli. Nijakým spôsobom sa nerozoberá, v akom zmysle je Rusko hrozbou.
Autori nijako nespomínajú, že by Rusko chcelo zaútočiť na USA alebo ktorýkoľvek štát NATO.
Do očí udrú konštatovania, že Rusko nie je superveľmocou, ako bol Sovietsky zväz, a má podstatne menšie ambície, ako mal Sovietsky zväz. Že Rusko sa nesnaží dosiahnuť paritu s USA vo všetkých oblastiach. Že Rusko „neohrozuje dominanciu USA na svetových oceánoch“.
Že Rusko nie je hlavným protivníkom USA. Tým je Čína, ktorá jediná má prostriedky, aby sa USA vyrovnala vo všetkom. Že Rusko neudržiava početnú pozemnú armádu, ktorou by mohla napadnúť západnú Európu. Že Rusko má na rozdiel od USA (a Sovietskeho zväzu) obmedzenú schopnosť vysielať vojsko do zahraničia.
Že ruský rozpočet na vojenské otázky je porovnateľný so Saudskou Arábiou, Indiou, Francúzskom a Veľkou Britániou.
Ako vidia Rusko po ideologickej stránke
Ako sme videli, autori z RAND Corporation vidia veľké rozdiely medzi Sovietskym zväzom a Ruskom ohľadne ambícií a je im jasné, že tieto rozdiely sa odvíjajú od rozdielov ideologických. Zatiaľ čo „Sovietsky zväz sľuboval vybudovanie ideálnej spoločnosti a chcel rozšíriť komunizmus do všetkých kútov sveta“, ideológia dnešného Ruska je zmesou nacionalizmu 19. storočia a postmodernizmu 21. storočia. Rusko odmietlo štátny socializmus aj boľševickú ideológiu a „opustilo množstvo nechcených satelitných krajín“, čím sa myslia jednak neruské členské krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a krajiny Varšavskej zmluvy. Jeho ciele sú preto podľa autorov ľahšie dosiahnuteľné ako ciele utopického marxizmu leninizmu.
Ako vidia ruskú zahraničnú politiku
Zaujímavo vyznieva hodnotenie ruskej zahraničnej politiky od pádu komunizmu. Rusko sa za prezidenta Jeľcina vraj snažilo o nejaký typ integrácie so Západom, pričom dúfalo možno aj v členstvo v NATO, až kým nepochopilo, že sa to nestane. V 90. rokoch Rusko úzko spolupracovalo s USA v oblasti odzbrojovania a nešírenia jadrových zbraní a materiálov.
O Putinovi píšu, že po prevzatí moci „sa snažil o konštruktívnejšiu spoluprácu s NATO“. Čítame: „Ruskí predstavitelia vyjadrovali nádej, že NATO sa vyvinie z vojenskej aliancie antagonistickej voči Rusku na politickú organizáciu, s ktorou by Moskva mohla spolupracovať. Kremeľ dúfal, že jeho pomoc v operácii NATO v Afganistane by povzbudila NATO, aby (priazeň) opätovalo a rešpektovalo ruské záujmy“.
Nuž, ako vieme, Rusi dúfali márne.
Samozrejme, autori spomínajú aj napätie medzi USA a Západom. V roku 1999 po bombardovaní Srbska. Po krátkej rusko-gruzínskej vojne v roku 2008. Po anexii Krymu a podpore rebelov na Donbase po roku 2014.
Hneď nám napadne, že veď Srbsko bolo historickým spojencom Ruska a konflikt s Gruzínskom a ruské akcie v roku 2014 boli reakciou Ruska na rozširovanie NATO, čo autori správy pokojne a jasne priznajú.
Čo vlastne hovoria o ruskej zahraničnej politike za ostatných 30 rokov? Že ak si odmyslíme problém s bombardovaním ruského spojenca a reakcie na rozširovanie NATO k ruským hraniciam, ktorého sa Rusko bálo, tak Rusi sa vlastne celý čas snažili o priateľskú politiku spolupráce. Áno, presne to zo správy plynie.
Kto sa vlastne bojí? Podľa správy Rusi
Hovorili sme, že zo správy nevyplýva, že by sa Amerika mala báť ruského útoku. Naopak, správa tvrdí, že ten, kto sa bojí, sú Rusi. Venuje sa tomu podkapitola „Strach z priameho útoku na ruské teritórium“.
Čítame: „Zatiaľ čo mnohí Západniari považujú myšlienku priameho vojenského útoku na Rusko ako nedôveryhodnú vzhľadom na obrovský jadrový arzenál krajiny, vojenské obstarávanie Kremľa dokazuje, že jeho strach z útoku je reálny.“ Podľa autorov vývoj účinných protiraketových systémov ako S-400 svedčí o tom, že ruskí predstavitelia považujú raketový útok na teritórium Ruska za možný. Podkapitola sa končí konštatovaním, že „opatrenia správy sú schopné využiť tento strach a môžu podnietiť Rusko k ďalšiemu zbrojeniu a spôsobiť mu tak zbytočné výdavky“.
A o využití ruského strachu sa, samozrejme, nehovorí iba v tej podkapitole. Hovorí sa o tom opakovane, stále a stále, pri každom jednom navrhovanom protiruskom opatrení. Využiť strach, zvyšovať strach, donútiť k protiopatreniam, k ekonomickým stratám. Destabilizovať.
To bolo v roku 2019. Ako to povedal generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg štyri dni pred ruskou inváziou? „Ak chce mať Moskva na hraniciach menej NATO, bude ho mať viac.“ Chápete? Na žiadosť Ruska o zníženie napätia sa odpovedá jeho zvýšením.
Autori vedeli, že opatrenia sú eskalačné. A že protiopatrenia budú tiež
Pozrime sa na morálny rozmer správy. Oceňujem, že autori sa pri počiatočnom vyhodnocovaní situácie vyhli ideologickému balastu, ktorým nás kŕmi hlavný mediálny prúd.
Zákazku vybavili na profesionálnej úrovni. Avšak obsah správy je morálne neprijateľný. Rovnako neprijateľné je aj jej objednanie zo strany americkej armády.
Nedá sa povedať, že všetky navrhované opatrenia proti Rusku sú nemorálne. Pokiaľ chce americká vláda upozorňovať na nedemokratický charakter ruského zriadenia, nemám nič proti tomu. Ale takmer všetky ostatné opatrenia sú kontroverzné, ba až amorálne.
A teraz čítajte pozorne. Autori vedeli, že opatrenia, ktoré navrhujú, sú eskalačné. V správe to uvádzajú. A rovnako píšu, že eskalačné môžu byť aj protiopatrenia, ktoré prijme ruská strana (strana xxii). Že teda budú eskalovať obe strany. Vieme, čo to znamená v obyčajnej slovenskej reči. Že tie opatrenia vedú k vojne.
A vedia to teda i objednávatelia správy.
Medzi nami, vie to každý, kto používa zdravý rozum.
Kalibrácia, zdá sa, nevyšla
Autori vedeli o nebezpečenstve vojny a zrážky medzi protivníkmi vyzbrojenými jadrovými zbraňami. Preto v správe varujú: „Preto každé opatrenie musí byť dôkladne naplánované a starostlivo kalibrované.“
Vo východnej Európe však od februára 2022 prebieha krvavá vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá je proxy vojnou medzi Ruskom a USA. Zdá sa, že kalibrácia nevyšla.
Ako vyprovokovať vojnu
Tri roky stará správa RAND Corporation teda obsahovala eskalačné opatrenia proti Rusku, po ktorých sa dali očakávať eskalačné protikroky. Opatrenia sa i uskutočňovali. Na označenie eskalačných opatrení, po ktorých očakávame kontra-eskaláciu, zrejme možno použiť prívlastok „provokatívny“.
Ak sled eskalačných opatrení a eskalačných kontra-opatrení vyústi do vojny, nemôžeme sa na nikoho hnevať, ak označí tú vojnu za vyprovokovanú.
To nijako ruskú inváziu neospravedlňuje. Rusko nebolo v akútnom nebezpečenstve, teda akýmkoľvek provokáciám mohlo a malo odolať. Tak ako sa v kalibrácii prepočítali v Amerike, tak sa v kalibrácii prepočítalo i Rusko, ktoré si predstavovalo iný priebeh vojny. Namiesto slávnostného pochodu na Kyjev zomierajú ruskí vojaci a ukrajinskí vojaci i civili.
Eskalácia nekončí, ako keby sa stratil rozum
Tragika eskalácie nekončí. Jensom Stoltenbergom ohlásené zvýšenie počtu Síl rýchlej reakcie NATO v Európe je ďalším eskalačným krokom, po ktorom sa dala očakávať kontra-eskalácia. Aj prišla. Vzápätí šéf vesmírnej agentúry Roskosmos Rogozin hulvátsky zverejnil satelitné fotografie budovy, v ktorej sa bude konať samit NATO, a budovy riadiacich centier, ktoré podľa Rogozina podporujú ukrajinských nacionalistov.
Tu ako keby už nikto nemal zdravý rozum. Kam nás to dovedie, si dnes ešte nevieme predstaviť. Tak ako sme si nevedeli pred pol rokom predstaviť súčasnú vojnu na Ukrajine.
Smiech cez slzy
RAND Corporation dnes, samozrejme, vie, ako strašne pôsobí jej správa vo svetle ukrajinskej vojny. Na svojej stránke sa sťažuje, že v týchto týždňoch ruské štátne médiá i jednotlivci, ktorí sympatizujú s Putinovým rozhodnutím o invázii na Ukrajinu, dezinterpretujú správu RAND Corporation. A odporúča nám, aby sme si prečítali správy RAND Corporation o ruskej propagande a tak podobne.
Tak predovšetkým, čerta starého dezinterpretujú. Len ju označujú za trpké vysvetlenie a ilustráciu toho, ako ku vojnovej katastrofe došlo. A okrem toho sa to netýka len tých, čo s inváziou na Ukrajinu sympatizujú. Týka sa to i tých, čo inváziu odsudzujú, ale pritom premýšľajú a vedia, ako k nej došlo. A sú rozhorčení cynizmom, ktorý vidia.
Kde je rozum? Kde je zodpovednosť?
Zdroj: dennikstandard.sk
-mp-